Post Bellum hľadá hrdinov*ky doby!
11. novembra si pripomíname Deň vojnových veteránov a nezabúdame na hrdinov, ktorí sa postavili zlu – za slobodu národa bojovali so zbraňou v ruke.
Zbraňou súčasnosti je odvaha nezabudnúť a pomoc pri udržiavaní slobôd a demokracie. Pomôžte Post Bellum, aby bola naša národná pamäť silnejšia a odolnejšia. Staňte s hrdinami doby.
❤️Ďakujeme.
Jozef Haríň (*1921 †︎2007) „To musíte prežiť, inak tomu neuveríte.“
Jozef Haríň nastúpil v roku 1941 na základnú vojenskú službu. V júli 1943 bol presunutý do bieloruského Minska, kde zažil hrôzy druhej svetovej vojny. „Prišiel som tam a ani som sa neohrial. To bolo tvrdé. Chodil som s automatom a partizáni boli na každom kroku. Naši slovenskí vojaci im však pomáhali, prechádzali k nim a zásobovali ich.“
Hromadné popravy, ktoré tam videl, ho hlboko poznačili a ani v najmenšom nemal chuť bojovať po boku nacistov. Neskôr bola jeho divízia presunutá do Talianska, kde prebehol k talianskym partizánom a s anglickými vojakmi sa dostal k americkej armáde.
V decembri 1944 bol zaradený do výsadku Embassy, ktorého úlohou bolo posilniť odboj na severnej Morave. Pri zoskoku došlo k chaosu – radista skupiny sa stratil a ich operačný plán sa rozpadol. Pri prestrelke s nemeckou hliadkou bol Jozef zranený a mesiac sa zo zranení zotavoval na Slovensku.
Po uzdravení sa Jozef spojil s partizánmi. Ako veliteľ oddielu sa zúčastnil mnohých prepadových akcií. Ku koncu vojny sa pridal k 1. československému armádnemu zboru a s ním vojnu víťazne ukončil príchodom do Prahy.
Jaroslav Prokop (*1925) „Najväčšia hodnota je sloboda.“
Po vypuknutí SNP sa Jaroslav ako branec okamžite hlásil v dolnokubínskych kasárňach. V prvých bojových akciách bol nasadený ako pomocník gulometčíka. Nacistom čelili naši vojaci odvážne a obetavo. Presila však bola obrovská a ústup nevyhnutný. Cez Banskú Bystricu sa Jaroslav dostal až na Donovaly.
Tam za vojakmi prišli aj hlavní velitelia vojenského odporu generáli Golian a Viest. Jaroslav sa rozhodol pre “ústup do hôr”. Pridal sa k oddielu kapitána Jegorova. Čoskoro zažil aj svoj prvý partizánsky stret s Nemcami. „Nemci mali Korytnicu obsadenú guľometnými hniezdami a ulice boli obkľúčené. To bola jedna z najhorších bitiek.“
Po tomto konflikte sa Jaroslav rozhodol vrátiť naspäť na Oravu, kde sa pridal k partizánskej skupine Signál. „Využívali moje skúsenosti na odovzdávanie depeší či na prieskumnícku činnosť. Vyhadzovali sme do vzduchu aj mosty alebo železničné koľaje.“
Raz len o vlások unikol smrti: „Prišli sme do dediny. A tu zrazu spoza rohu záhrady vyskočil Nemec: ,Halt!‘ a dobre že rovno pušku o mňa neoprel. Ale ako on skríkol, ja som bol pripravený, tak som ľavou rukou odsotil tú pušku a on vystrelil. Ale výstrel preletel popri ramene preč a nezasiahol ma.“ Jaroslavovi sa podarilo prečkať zimné mesiace a príchod jari až do oslobodenia.
Helena Karafová (*1922) „Otec mal zbrane a ja som robila spojku, nemohli sme už do svojich domovov.“
Otec Heleny Karafovej sa hneď po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky v roku 1939 rozhodol odísť k partizánom. Svojej dcére oznámil: „Tak toto nie je žiadny život, ideme do boja.“ Keď sa Helene blížili osemnáste narodeniny, navrhol jej, aby sa k nemu pridala, s čím súhlasila.
Odišli spolu do hôr v okolí Banskej Štiavnice, kde so skupinou dvadsiatich partizánov žili v improvizovanom príbytku v skalách. Mladá Helena mala na starosti okrem nosenia tajných odkazov zaisťovanie prísunu potravín. Neskôr tiež ošetrovala ranených.
Vlaky s väzňami smerujúcimi do koncentračných táborov prechádzali horami, ktoré mali pod dohľadom partizáni. Tí využívali to, že v horách išli vlaky krokom a pomáhali z vlaku von židovským deťom. Zachránili množstvo detí, ktorým sa podarilo prepchať z vlakov von. Nemeckí vojaci po nich z vlaku pálili a boli aj mŕtvi, ale napriek tomu v tom pokračovali.
Po ročnej známosti Heleny a jej budúceho manžela prišla mobilizácia a on musel ako Slovák narukovať do nacistickej armády. Už bol v uniforme, keď sa zasnúbili a sľúbili si, že sa po vojne vezmú. Helena sa dozvedela, že utiekol z armády a dostal sa do Talianska, kde sa pridal k partizánom. Domov sa našťastie vrátil v júli 1945.
Michal Magura (*1925) „Vtedy sme hovorili: Nikdy viac vojna nebude. Vojna – to je strašná vec. A pozrite dnes – ešte odvtedy neprestala, vždy je niekde vojna.“
„‚Nebudeš bojovať, pôjdeš ako krajčír – portoj,‘“ upokojoval Michala ruský dôstojník, keď ho v Pozdišovciach verbovali do armády. Nebola to však pravda. Kvôli množstvu zranených museli v jednotkách dopĺňať počty čoraz mladšími chlapcami.
A čerstvo naverbovaní mladíci odchádzali do boja takmer okamžite. Michal vo svojich 19 rokoch, presne na Nový rok, odišiel na front. V roku 1945 sa prihlásil do 1. československého armádneho zboru. Po rýchlom výcviku sa stal guľometčíkom.
Liptovský Mikuláš bol ešte obsadený Nemcami. S horšou výzbrojou dokázali naši vojaci útočiť len v noci. Hneď pri prvých útokoch prišiel Michal o dvoch nabíjačov. „Keď mi kamarát podával náboje, blesklo a on ostal na zemi. Stalo sa to tak rýchlo.“
Po dvoch mesiacoch bojov o mesto prišiel 4. apríl 1945. V tento deň bol Liptovský Mikuláš oslobodený. Pre Michala je však tento deň pamätným z iného dôvodu. Jedna z posledných delostreleckých striel mu poranila nohu. Nie všetci z takmer dvadsiatky chlapcov z Pozdišoviec, ktorí sa v januári 1945 dali naverbovať, mali také šťastie. Štyria z nich sa už do rodnej obce nikdy nevrátili.
Daniel Kostsánszky (*1929 †︎2020) Vo vojne prišiel o nohu. Nebojoval pre medaily, ale z presvedčenia.
Danielovho otca v roku 1943 Hlinkova garda odviedla do pracovného tábora. Po dvoch mesiacoch sa vrátil, no Danielova mama kvôli tomu ochorela a zomrela. Daniel mal vtedy len 15 rokov. Aj napriek svojmu veku sa po tejto tragédii pokúsil vstúpiť do armády.
Pre nízky vek mu však jeden ruský dôstojník poradil, aby išiel do Mukačeva a tvrdil, že má 18 rokov. Otec pritom nevedel, kam sa podel. Trik mu vyšiel a ako člen Červenej armády sa dostal na front do Poľska. V bojoch prekonal, pod paľbou nepriateľa, rieku Vislu. Premrznutý priliezol ku guľometnému hniezdu, kde vybuchla mína a ranila ho do hlavy.
Po vyliečení sa dostal do útvaru, ktorý navštívil koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Odtiaľ si odniesol silné presvedčenie bojovať proti fašizmu. Na front sa Daniel vrátil priamo do bojov o Ostravu, ktoré boli mimoriadne kruté a zdĺhavé. Tu ho 10 dní pred koncom vojny poranili do oboch nôh – pravú mu odtrhlo takmer úplne.
Takto musel prežiť až do nasledujúcej noci, keď zdravotníci mohli pozbierať ranených. Z Krakova ho odviezli do nemocnice v Charkove, kde mu pravú nohu amputovali pod kolenom a strávil tam asi rok. V Bratislave sa napokon opäť stretol s rodinou, ktorá mu odpustila, že odišiel bez rozlúčky.