14. marca 1939, pred 86 rokmi, vyhlásil Slovenský snem (obdoba dnešnej Národnej rady) vznik Slovenského štátu.
Tento štát nevznikol demokratickou cestou a zo slobodnej vôle svojich občanov. Vznikol pod nátlakom, ako vedľajší produkt Hitlerovej veľmocenskej politiky, ktorej jediným cieľom bolo rozširovať svoju zvrátenú ideológiu, svoje územie a svoju moc.
Dnes je 14. marec vážnym mementom. Vyzerá to tak, že naň zabúdame a preto si pripomeňme:
– aké dôležité je byť slobodnou a demokratickou krajinou, ktorá je plne integrovaná v Európskej únii a v NATO,
– aké dôležité a nevyhnutné je, aby sme o našej existencii, našej slobode a našej demokracii rozhodovali my v spolupráci s našimi skutočnými spojencami, ktorí sú silnejší politicky, ekonomicky a vojensky.
Nedovoľme, tak ako sa to už stalo v našej minulosti, aby o nás rozhodovali diktátori, ich prívrženci a totalitné mocnosti v našej blízkosti.
Ľudácky Slovenský štát okamžite prebral totalitný systém vládnej moci inšpirovaný nacistickou Treťou ríšou. Moc mala v rukách jedna strana – HSĽS, Hlinkova slovenská ľudová strana.
Na jej čele stál tzv. vodca, katolícky kňaz, Jozef Tiso.
Demokratické politické strany boli zakázané. Obmedzené boli slobodné médiá aj činnosť nezávislých spolkov (dnes by sme ich nazvali občianskymi združeniami, či mimovládkami).
Politickí odporcovia režimu boli systematicky perzekvovaní, mnohí zatknutí, mučení a zabití.
14. marec je pre nás dnes mementom aj v zmysle:
– aká dôležitá je sloboda slova, sloboda zhromažďovania sa, sloboda združovania sa, slobodná súťaž politických strán a slobodné voľby,
– aký dôležitý je demokratický PRÁVNY charakter našej vlasti,
– ale aj aké nebezpečné môže byť podľahnúť klamstvám v podobe konšpirácií, polarizácii, strachu, či populistickej a extrémistickej politike jednoduchých a ráznych riešení.
Ľudácky Slovenský štát sa 1. septembra 1939 pridal k nacistickému útoku na Poľsko. V decembri 1941 vyhlásil vojnu Veľkej Británii a Spojeným štátom americkým.
A 26. júna 1941 sa pripojil k nacistickému útoku na Sovietsky zväz.
14. marec je pre nás dnes mementom aj preto,
aké naivné je veriť extrémistom a populistom, ktorí sľubujú mier, ale pritom dlhodobo realizujú politiku založenú na rozdeľovaní spoločnosti, prehlbovaní konfliktov a nenávisti?
Nesmieme zabúdať, že takáto politika v našej minulosti vždy viedla iba k tragédiám – k násiliu a vojne.
Ľudácky slovenský štát prenasledoval menšiny a bol jasne antisemitský. Hneď po vzniku štátu bolo vyhnaných približne 17 000 Čechov. Začala dehumanizácia a postupné obmedzovanie práv Židov a Rómov. 9. septembra 1941 prijala vláda tzv. Židovský kódex – rozsiahlu právnu normu o diskriminácii Židov inšpirovanú nacistickým Nemeckom. Nasledovali arizácie, transporty, pracovné, koncentračné, likvidačné tábory – vraždenie nevinných ľudí.
To, čo začalo nenávistným slovom skončilo genocídou, ktorá si len z územia vtedajšieho ľudáckej republiky vyžiadala približne 70 000 židovských obetí.
14. marec je pre nás dnes mementom:
– aký nebezpečný je antisemitizmus, xenofóbia a rasizmus? Aké nebezpečné sú nenávistné prejavy, útoky na menšiny a dehumanizácia názorových odporcov.
Fašistická slovenská ľudácka republika zanikla 8. mája 1945.
Moderná a demokratická Slovenská republika sa rozhodla, že s týmto štátnym útvarom nechce mať žiadnu kontinuitu.
Naša Slovenská republika preto historicky nadviazala na demokratické tradície 1. Československej republiky, protifašistického odboja a Slovenského národného povstania.
14. marec je pre nás dnes mementom:
už nikdy nesmieme pripustiť návrat totality,
nesmieme kolaborovať s nepriateľom,
a našou každodennou úlohou – všetkých slobodných občanov – je brániť našu nezávislosť, našu slobodu a našu demokraciu.
